Cestou zo štvrtkového večerného tréningu mrknem do mobilu. Toľko správ? A cinkajú mi ďalšie. Cože??? Neverím!!! To kto sa pomýlil?! Práve včera som mu poslala mail! 

 

Náš hosťujúci PéVéKáč Peter Pošvanc, jeden z najdlhšie plávajúcich a pretekajúcich masterákov na Slovensku, znakársky rekordér, šprintér, veľanásobný majster Slovenska, veľmi milý chlapec, obetavý, veselý, vždy v dobrej nálade, akvabelista telom a dušou, tréner, rozhodca aj funkcionár, organizátor a hlas pretekov a masterácky DJ sa už nepostaví na štartový blok a neskočí do bazéna! Ešte v júli som ho prihlasovala na jeho obľúbené preteky v rakúskom Hall in Tirol, kde sa mu aj darilo a na večierku sa veselo zabával. Od teraz si na Peťa budeme už len spomínať. Aj takto:

O BÁSNIKOVI

…Super práca, pohoda, dve krásne deti a manžel, ktorý chápe. Čo mi chýbalo? Čas práve plynul a nepochopiteľne som sa pohrávala s myšlienkou vrátiť sa k tomu, čoho som mala plné zuby a neverila som, že mi to raz bude chýbať.
?!Plávanie?! Bazény?! stres z uliatych alebo premotivovaných štartov?! Hystéria trénerov?! Nebola som iskrička, ani pionier, nechodila som na školské výlety. Len som plávala, plávala, plávala a plávala. Ráno, večer, sústredenia, preteky.
Majerníková, čo ti šibe?‼? Viete, začali ste mi chýbať Vy! Kamaráti pre smiech, pre rovnaké hodnoty, ľudia čo majú iskru v oku, na ktorých sa dnes teším ako malý Jojo. Aj keď možno nestihneme prehodiť ani slovko. Vidíme sa a vnímame sa a sme spolu.

“Patrili“ mu Pasienky, každá molekula vody, aj ten chlór na ňom začal byť parfémom.

A on že: „oki, pridaj sa, lebo dobre vyzeráš“, všetky sme boli pre neho pekné. Ako plávam, ho nezaujímalo. Lichotil a žmurkal na nás. Baby zatvorte oči a uvidíte Peťove zdvihnuté pravé obočie. Nikdy nikoho neurazil, smial sa stále, narehotali sme sa, zožrali sme čo bolo, blbli, tancovali, alebo sme sedeli všetci na jednej izbe a tešili sme sa vzájomne – čo deti, ako nám rastú, krúžkujú, prijímačkujú, športujú, maturujú. A svadby… No proste oni rastú, ale my sme rovnakí.

Volal ma Papu, a on bol pre mňa Shuty, naučil nás, že baby čvachtajú EMU a chlapi BOBRA.

Vytáčali nás jeho hlášky pri raňajkách o priebehu ranej stolice, alebo sme na to čakali, aby sme sa opäť nasmiali? Moja Naďka 10 rokov spomína, ako ju Peťo naučil pľuť z lanovky. Nepľuli, chriachali 3 dni a ich preteky naberali na sile. Ale Peťo vravel, že to má pre ňu veľký životný zmysel. Príbehy boli rozprávané geriatricky dokola. Lebo ich zabudneme, nie? Rozprávame ich, lebo ich milujeme a sú naše‼.

Shuty… xixi… vykročil si a padol do pivnice vylyžovaný, prejedený a s deckom vína. …skoro som sa dosrala, keď si mi v noci skočil na okno, že si Garfield. …. tvrdil si, že keď Slovensko nebude mať výborné akvabely, aspoň budeme mať krásne baby, čo sa vedia nahlas pozdraviť…

TAK BÁSNIKOM CHUTÍ ŽIVOT

Lemra… už sa mi nechcelo nedeľu ráno si kaziť bazénom. Povedal si, že ty ideš, a chodil si stále, lebo si sa tešil na Majkin obed. Vedela som vždy, čo varí, čo ju bolí a kam sa chystáte. Spoločné splavy, lyžovačky, kiná (bol si super kinoreferent) a ten bordel, čo po Tebe zostal, keď si varil guláš v kotli. Ale bol pre nás!

Pred šiestimi týždňami sa s ním nedal v kine dopozerať film. Kašľal, liezol nám na nervy. Teplota, antibiotiká. Na splav nešiel, ale prišiel po Majku. Nadávali sme mu načo, prečo neleží. Antibiotiká č. 2… Nič…
V sobotu ma muž zhodil z bicykla, doráňaná, dohádaná som to mala najbližšie k Pošvancom. Shutymu bolo stále zle, nebol vo svojej koži, strašne kašlal, stále bez RTG, len s vyšetrením CRP. Pohotovosť, hospitalizácia.
Nedeľa – super koncert, jedlo a pohoda na balkóne u Moniky a Peter po operácii. Mali vraj riešiť pruh a pečeň (vraj absces), operovali žlčník. Vraj týždeň vytekajúci.

TAK BÁSNICI PRICHÁDZAJÚ O ILÚZIE…

Jara, BK, Monika, Danielka, Zuzka… pomóc…. nevolajte… nevládzem… prečo vás mám! Teraz! Tak veľa! 
A tak si píšeme, každý deň. Lenže vo štvrtok operácia znova – pečeň. Ležím na transfúzii a posielam krv na meno PP. Dávam do nej viac ako inokedy – silu, vieru nádej. Peťove narodeniny? v nemocnici??? Veríme, želáme, prajeme …. Bojujeme spolu s Lackom, Monikou, Vladkom, Nahálkovcami…

Peter! Veď nás bolo s Tebou toľko! 
Pruh, dusivý kašeľ, pečeň, žlčník … až až veľa.
Nevládal, pomohol umelý spánok. 
Posledné, čo si mi povedal: „PAPU, ASI SOM TO POSRAL…“ – dnes Ti už verím!

TAK SVET PRICHÁDZA O BÁSNIKOV.

PS: Ďakujeme, že Vás všetkých mám a aj Teba Shuty… aj keď si to fakt posral‼‼
Laura/PAPUCHA

Peťo s manželkou Majkou na splave

Peťo a Majka sa radi zabávali aj na maškarných plesoch

Tam hore zrazíš oblaky

Peter, 
Príhod s Tebou sú desiatky a budú našim mostom do budúcnosti, po ktorom budeme prechádzať, aby sme si spolu s Tebou naliali slnečného svetla a radosti  do šedosti dní nášho pôsobenia na tomto brehu života. Spomienky nikdy nevyblednú, vytvoril si nezmazateľnú stopu a je mi ľúto, že nedisponujeme takými schopnosťami, aby sme niektoré z Tvojich pamätných pomenovaní, slovných spojení a charakteristík nevypálili na oblohu, aby z nich malo potešenie celé ľudstvo. Určite by sme sa na seba viacej usmievali. Ostatne, doprial si nám trenažér: „Nácvik na sucho“ sme absolvovali už na ostatnom splave. Ver mi, aj keď si tam nebol, ráno som vstával s pohľadom na Tvoje miesto, a celá miestnosť bola zaplnená Tvojimi hláškami, komentovali sme to, ešte aj Majka mala adekvátne pripomienky, ako keby si tam bol, po vode si sa plavil s nami, taký bol silný Tvoj duch. Označkoval si nás ako „starý pes“, to sa proste nedá zmyť.

Keď som v ostatných dňoch privieral oči a privracal spomienky na Teba, spomedzi chaosu výjavov a príbehov a stretnutí a pohľadov a potľapkaní a chlapských rečí a blabla rečí (a áno, aj Tvojho pokašliavania v kine a všade naokolo…) vynáral sa mi, niekde zozadu presvitajúci, avšak stále viac a viac dopredu prenikajúci jeden ustálený, pokojný obraz: synonymum poctivého prístupu ku každodennému životu, unikátna koncentrácia, zhutnenie každodennej slušnosti a húževnatosti a poctivosti voči sebe, svojim blízkym a voči nám naokolo. Je to farebný obraz tak, ako nebolo na Tebe  a na Tvojom spôsobe života nič šedé… Je neuveriteľné, ako nenápadne si dokázal dodávať farbu do dennodennej reality. Charakter Tvojej špecifickej, avšak veľmi dôstojnej reakcie na veci “okolo nás“ mi nastavoval zrkadlo a odháňal myšlienky na vlastnú ubolenosť. Dovolil som tak viackrát, v tichosti a tajne, odčerpať zo zdroja tejto energie, ktorú si rozdával. Kombinácia, ktorú ste vytvárali spolu s Majkou je inšpiratívna, koľko drobnej krásy ste spolu poobjavovali… Ešte raz spomeniem Tvoju húževnatosť. Pretavil si ju do milovaného bazéna, ale bola prítomná i v ostanej časti Tvojho života… Myslím si, že to bola veľmi unikátna kombinácia húževnatosti so špecifickým druhom láskavej živočíšnosti, ktorá vytvorila Tvoje nákazlivé človečenstvo. Bolo to veľmi čisté, priame, veľmi čestné. Ďakujeme Ti za to.

…aby som to zakončil Tebe vlastným spôsobom: ako vtedy keď si ma s Tebou vlastným nasadením vyprovokoval dosiahnuť métu 38 krakenov v našej súťaži na rafte… a všetci sa smiali… až plakali… lebo si bol ČLOVEK. Ďakujem. Viem, že sa nemáme báť byť prirodzení a ľuďmi. Ostatného je dosť aj bez nás…A dúfam, ako hovorí moja Laurička, že tam hore zrazíš oblaky, nech je tam už bazén a splav (a kino tiež). 
Pamätáš…?  17.9.2017 –  pred pol deviatou večer sme si sľúbili dať ešte dva deci… Tak… na zdravie, brácho
Lacko

Nie je to s tebou márne

„A kde ho máš?” spýtal sa zvonivým hlasom Moniky. Ešte sme len vstupovali do kaviarne. Ja som dával prednosť odchádzajúcim a kým som vyšiel spoza toho múru kníh, zostalo mi pár sekúnd, aby som si predstavil chlapa, ktorému môže patriť taký hlas. V zápätí prišlo “Poď na moju hruď!” Monika a Peter sa už vítali. Chvíľu nato povinné kolo zoznamovania sa s novou partiou. Zvedavé pohľady, otázky a vlastne celý ten proces schvaľovania, či ako Monikin frajer pred ostatnými obstojím. A potom aj to, či zapadnem. Vtedy, prvý raz, sa mi zdalo, že hlavné slovo pri mojom schvaľovaní bude mať Peter. Už len preto, že keď chcel niečo povedať, naozaj sa nemusel príliš narobiť, aby ho ostatní počúvali. A tak som asi najviac pozornosti venoval práve jemu. Bol bezprostredný, vyrovnaný, veselý. Usmiaty. Neušlo mi ani to, ako vedel s niekým nesúhlasiť. Hodné naučenia, aj keď to nejde zopakovať. S tým sa musí človek narodiť. Narodiť sa musí aj ako organizátor nedeľného kina. Prvé kino bola česká komédia Padesátka. Pamätnejší štart si asi neviem predstaviť…

Potom prišla moja prvá lyžovačka. Už som asi nebol v schvaľovacom konaní. Ale… jeden nikdy nevie… V rámci príprav prišlo varovanie, že lyžovačka, to je vlastne olympiáda vo varení, olympiáda v jedení, nejakú menšiu časť tam zohráva aj lyžovanie samotné. A o vypleštenej, vypelíchanej líške kolovali ságy dávno pred tým, než sme dorazili. Vlastne, všetci sa tešili na chatu ako na miesto, kde sa okrem jedenia a pitia rozprávajú príbehy. A potom sa tam ešte je, pije a rozprávajú príbehy. Nikto – opakujem nikto – ma ale nevaroval, že sa tam jedia dokola tie isté jedlá a rozprávajú stále tie isté príbehy. Výborné jedlá, ktoré boli lepšie každou ďalšou lyžovačkou. A príbehy? Tie boli lepšie každým ďalším drinkom. Keďže všetci začali už v Bergu, tak bolo čo doháňať. V ten prvý večer s partiou na chate to začalo citrusom, pokračovalo bielou, prišiel jäger, rum…. lenže potom prišlo červené víno. Mladý pán – ako ma Peter už niekoľkokrát stihol osloviť – nevedel čo je to Katechínske víno. Bolo v päťlitrovej plastovej fľaši. Ale on, najväčší vinár v Murau, nám ho ponúkal a nalieval, ako by išlo o Châteauneufdu Pape. A potom si nedaj. Dodnes neviem čo je to Katechínske víno. Viem akurát to, že podobne ako všetky tie ostatné opakujúce sa drobnosti bolo pilierom, bez ktorého by lyžovačka nebola kompletná. Na druhý deň som sa aj za výdatnej pomoci Katechínskeho úspešne prebojoval na shortlist príbehov, ktoré sú na chate hodné opakovania. Zobudil som sa o medzi treťou a štvrtou poobede, Katechínskema ešte stále bolelo v každom závite. Zvyšky svojho imidžu som zachraňoval tak, že kým prišli vymrznutí lyžiari zo svahu, na chodbu som usilovne vyháňal vôňu zohriateho Peťovho Gulášu s veľkým G, Laurinho Paprikášu s veľkým P a Držkovej s veľkým D od Monikinho tata. Chvíľu na to – v záchrane mojej reputácie šlo naozaj o minúty– som počul na schodoch známy zvonivý hlas povedať: “No vidíš Monika, hovoril som ti, že mladý pán je už hore.” A keď vkročil do kuchyne, pribalil široký úsmev a spiklenecké žmurknutie ako starý mazák, ktorý vie, že ma s Monikou síce čaká krátke tango na tému včerajšej noci, z ktorej mi síce chýba pár spomienok, ale ostatní mi tento večer budú radi pripomínať. Môžete hádať, kto z partie vyťahoval môj prvý deň na lyžovačke najradšej …

Po všetkých tých schvaľovacích kolách a šťuchaniach do prvého lyžovačkového dňa (ok, zožal som aj nejaké taktické pochvaly za pečenú cviklu, najmä od ženského publika) prišiel maškarák u Deda. Bol som za chirurga. Monika za majskú kráľovnú, Lacko s Laurou za ADHD lienky, skrátka každý sme tam boli za niečo. Nezvykol som tancovať, ale tancoval som. Nepýtali sa ma. A keď DJ zahral po polnoci najväčšie vypalováky? Born to bewild? Snažil som sa, ale bol som za chirurga. Za najväčších tanečníkov boli opakovane Peťo a Lacko. Nerozumel som, ako môže o druhej ráno, keď sme už všetci za stolom chytali mikrospánok, Peťo len tak vystreliť na parket. Už aj ADHD lienky mali dosť. Jeho radosť z rockových hitov nás nejako jedného dňa v lete posadila za počítač. Ako dvaja chlapci, ktorí na tajňáša fajčia za gymplom, sme sťahovali staré pecky cez pochybné stránky. Spolu s Majkou odišiel domov bohatší snáď o 50 songov. Zase mal tú iskru v oku. Už videl ako na bazéne vypečie rozhodcom na nástupe nejakú rockovicu. Potom, po pretekoch, nám rozprával ako niektorí z nich skoro popadali do vody. Mal záchvat smiechu keď to rozprával. Až sa rozkašľal. A tak sme mali svoje súkromné mp3 vekslovanie s empétrojkami, ktoré malo ešte zopár kôl. A zopár zábavných situácií so splašenými rozhodcami na bazéne.

A propos na bazéne… Nejakú časť života som strávil vo vode. Píščanskej vajckovke. Najskôr ako plavec, nevydalo. Potom ako pólista, nevydalo. A partia išla na preteky. Čo by kam chodili do Nových Zámkov. Rovno do Innsbrucku. Lebo v Zámkoch Alpy nedodali. Pre mňa sa to vyvíjalo skoro ako s tancovaním u Deda. Nikto sa ma nepýtal. A Monika? Tá už vôbec nie. Zapísala ma na pár disciplín. 200 polohu jej neodpustím. Aby som hanbu nerobil tak sme trénovali. Po takmer dvadsiatich rokoch bez plávania uplávať 50 kraul a 50 motýľ je niečo, čo sa dá so cťou zvládnuť. S dychom vystačím. Čo mi chýba na technike, umlátim na sile. Snáď… V päťdesiatke kraula ma zaradili do kategórie medzi pánov plavcov, ktorí dali vode viac ako ja.  Moja kategória to pláva hlboko pod 30sekúnd. O pár dráh vedľa stojí na bloku Peťo. Vysekaný šesťdesiatnik, ktorý si tyká s vodou. Prčíc, má aj viac fanúšikov na brehu. Ja, o niečo viac ako dvadsať rokov mladší, obťapkaný kancelárskymi faldami a donáškovými pizzami, s ním mám pretekať? OK, trúfol som si. 32 sekúnd som sa presviedčal, že môžem … Napriek zaspatému štartu ma dal o dohmat. Keď sme vyšli z vody, pozrel sa na mňa a povedal “Dobre si išiel, nie je to s tebou márne.”.

Krásnych spomienok je neúrekom a nedá sa napísať, ktorá je tá naj, ale nezabudnem, ako ste sa s Majkou prevrátili v Českom Krumlove z člna a ako Ti Majka z lásky dohovárala a ty… ty si mal taký záchvat smiechu, že si nás s nim opäť raz nakazil. Mam pred očami, ako si natretý bahnom z mŕtveho mora pobehoval po pláži, tešil si sa na nasledujúci deň do Petry a večer pri vínku si nám rozprával o tejto krajine. Nezabudnuteľné boli nedeľné čaje po čvachtaní sa v bazéne, či guláše, ktoré si pre nás s láskou pripravoval, preteky v Hall, ktoré si mal tak rád a ukázal si nám ich. Tie posledné boli plné zábavy a smiechu i napriek dažďu a vypredaným lístkom na tombolu, už také nebudú… tá spoločná fotka v telefóne od Majky bude posledná…

Teraz sa nám to všetko zlieva dohromady ako v nejakom rýchlom preteku, kde nie je čas rozmýšľať. Nedeľné kiná, lyžovačky na Kreischbergu, maškaráky u Deda, preteky, Katechínske a ešte aj tie činčily, ktoré skáču z pytla von. Peťo, dohmatol si o niečo skôr a nás všetkých si zase nechal prehrať. Keď sa nabudúce stretneme, snáď nám povieš, že sme išli dobre a nie je to s nami márne. Odpočívaj v pokoji.
Vladko + Monika

Peťo na „občerstvovacej stanici“ na lyžovačke

a v bahennom kúpeli

Dobré, ale treba potrénovať

…vždy, keď idem po dlhšom čase plávať na Pasienky, a v mojej „rozplávacej“ tisícke po prvej päťstovke začnem skapíňam, si vždy spomeniem na Petra. Keď som začínala plávať v masters, tak sme boli nasmerované na Jaru Šebeňovú. Ale kto ju poznáte, viete, že ona nikdy nie je sama, a ak náhodou je, tak o chvíľu nie je, lebo sa niekomu prihovorí. Takže sme prišli plávať na verejnosť a tam bola Jara s Peťom. Hneď nás predstavila. Peter už mal odplávané, tak sa ešte sušil na brehu a popri tom sledoval naše plavecké návraty do bazéna. A vtedy som celá nabudená začala plávať. Prvých 500 metrov mi to aj išlo, ale potom som začala zhasínať ako svieca. A neuniklo to ani Peťovmu oku. Prišiel po tisícke za mnou a smial sa mi, že dobré, ale treba potrénovať. Prekvapilo ma, že to moje „skapanie“ bolo také očividné. Teraz viem, že jeho „vycvičenému“ oku to nemohlo uniknúť. Takže vždy, keď je moja kondícia v zlom stave si spomeniem, že treba potrénovať, lebo aj keď sa mi to nezdá, tak je to vidno.  Peťo bude už asi vždy so mnou, keď sa budem snažiť „zakamuflovať“, resp. robiť sa, že nevidím svoju slabú kondíciu. Vždy tam bude, aby mi povedal … treba potrénovať…!
Zuzka Vančová

Poď, len to skús!

Hodiny, dni, roky odriekania, driny, ranné vstávanie – toto bol môj šport. Vodu som nechcela ani vidieť a cítiť už ani nehovorím.

Práve Peťo bol ten človek, ktorý ma k tomuto športu vrátil späť. Raz sa ma opýtal, či s nimi nepôjdem plávať štafetu, povedal mi: „Poď, len to skús, uvidíš je to fajn, bude sranda.“. A mal pravdu, spoznala som kopec úžasných ľudí „masterákov“, medzi ktorých patril práve NÁŠ PEŤO – vždy usmiaty, plný elánu. Lyžovačka, gril párty, športové akcie, našich chalanov si učil, čo je to čvachnúť BOBRA, stal sa z Teba bazénový DJ, no bol si s nami všade. Možno sa niekomu zdá, že tých riadkov je napísaných a povedaných málo, ale prežitých zážitkov bolo s Tebou strašne veľa.

Peťo, budeš nám veľmi chýbať.
Zuzana a Robo Košťálovci

Peťa som spoznal na bazéne keď som sa občasne objavil na tréningu PVK. Vždy bol veľmi milý a dalo sa s ním príjemne porozprávať. Bol to veľmi dobrý chlapík. Tento svet prišiel o ďalšieho dobrého človeka. Peťo, stretneme sa v plaveckom nebi. 
Vlastimil Rogožník

Peťa som za 6 rokov, čo som sa vrátil k plávaniu, stretával na pretekoch, no z tých pár stretnutí mám pekné spomienky, rozumeli sme si od začiatku, jeho veselá optimistická a hlavne kamarátska povaha bola pre každého, s kým sa stretával, pohodou pre dušu a relaxom. Za každým stretnutím a rozhovorom s ním som sa cítil načerpaný energiou a plný pohody. Aj pri každej spomienke na neho sa znovu cítim ako pri stretnutiach. Myslím, že každý kto sa cítil takto v pohode s ním, bude sa naďalej cítiť pri spomienke na neho. Je to jeho odkaz, jeho dar nám, čo sme ho poznali. 
Robo Hlaváč

Pre Majku je ťažké vymyslieť niečo konkrétne, lebo tie spomienky sú všetky také zmotané dokopy, že ani nevieme, kedy a kde sme sa vlastne stretli, ale vždy nám bolo príjemné ho znovu vidieť a prehovoriť s ním hoci len pár slov. Vždy bol plný optimizmu a nových životných plánov. Myslím si, že si vo vrchovatej miere zažil všetko pekné, čo život prináša. Jeho rodinné šťastie ho nabíjalo novou energiou a vďaka svojej láskavej povahe mal okolo seba nepreberné množstvo kamarátov. Je veľká škoda, že odišiel tak náhle a tak priskoro. 
Dáška a Vašek

Peťo v milovanej vode

a na súši

Keď tak spomínam na moje plavecké začiatky v masters v r. 1999, tak to bol Peťo, kto ma viezol na moje prvé plavecké preteky do Českej Lípy. Na tú dlhú cestu nezabudnem. Vyrozprával mi skoro celý svoj život. Mala som pocit, že ma zahováral, lebo videl, že sa strašne bojím prvých pretekov. Aj vďaka Petrovi dopadli dobre. Nezabudnem aj na to (je to už minimálne 10 rokov), ako som prišla na preteky s mojím novým priateľom Billym. Peťo s Laurou sa mi na ňom smiali, lebo bol taký smiešny a mal také veľké mihalnice, že mu ani oči nebolo vidieť. Viac som si žiadneho priateľa radšej na preteky nedoviedla. A aj načo, veď je tam kopec krajších mužov!!! J

Peťko veľmi si nás zaskočil, že si nás tak nečakane opustil (bol to pre každého šok). Práve o Tebe som si myslela, že budeš žiť do 100 rokov, veď si mal po otcovi takú genetiku! Som z lekárky, ktorá Ťa liečila, veľmi sklamaná, lebo Ty si nič neposral (tak si to pred smrťou povedal Laure).

Odpočívaj v pokoji náš plavecky kamarát! 
Jarka Šebeňová

V klube máme šesť Petrov

…a smejeme sa, že vstupenkou pre každého ďalšieho PéVéKáča je meno „Piťu“. Tak si volal väčšinu našich Petrov…

Ten vnútorný pokoj čo z Teba išiel! Popri veselosti, žmurkaní, capkaní, žartovaní a kamarátskych podpichovaniach!

…Na ceste kdesi medzi Niagara Falls a Torontom šesť áut za sebou so slovenskými a českými masteráckymi posádkami, cesta ubieha bez zdržiavania, povolenou diaľničnou rýchlosťou a so živými spomienkami na tú ohromnú masu vody. Len to „naše“ auto bezprostredne pred nami! Zrazu si to namieri krížom cez svoj pruh a rovno k stredovým zvodidlám!!! Krv máme v sekunde stuhnutú, oči vypleštené, ruky inštinktívne pevne lapajú sedadlá, nedýchame. Auto balansuje z prava do ľava a naspäť a niekoľkokrát, večnosť! Až znovu pevne sedí na asfalte a uháňa ďalej akoby nič. Trúbime, blikáme, mávame – zastav okamžite, musíš sa ukľudniť, predýchať, dotriasť ruky a celé telo! Vystúpime. Aj Peťo vystúpi. S tým svojim šibalským úsmevom trochu ospravedlňujúcim sa pozerá na nás, ešte trasúcich sa a vyplašených. Každý sa potrebuje vyrozprávať a okomentovať „udalosť“. Len on sa zdá byť z nás v najväčšej pohode! A zdá sa, že sa na nás baví. Ten vnútorný pokoj čo z Teba išiel! (Majke si sa asi nepriznal!)

V klube máme len päť Petrov… a žiadneho znakára do „geriatrickej“ štafety. Piťu, Tvoja radosť a pohoda nám bude veľmi chýbať! 
Ivica

Celej rodine vyslovujeme úprimnú sústrasť!

Na Majstrovstvách Slovenska masters v Spišskej Novej Vsi v r. 2014